Slovenský šprintérsky rekordér halový majster Európy na 60 m z Glasgowa 2019 Ján Volko sa chystá do Birminghamu na svoj piaty kontinentálny šampionát pod holým nebom. Ako si spomína na svoju premiéru na ME, nevydarený berlínsky šampionát v roku 2018 či nečakaný úspech v Mníchove 2022 – ale aj kadečo iné – dozviete sa v rozhovore, ktorý poskytol webu Atletického zväzu Bratislavy.
■ Začnime našu debatu k ME v Birminghame aktualitou: čo vravíte na postup Richarda Machatu do finále stovky na juniorských MS v Eugene? Čo v ňom môže ešte dokázať?
„Veril som mu, lebo už na majstrovstvách Slovenska, síce s podporou vetra, bežal kvalitných 10,27. On to mal v nohách… S dobrým štartom i záverom skvele zvládol rozbeh aj semifinále. Vo finále nemá čo stratiť. Ide o to, aby v danej chvíli predviedol čo najlepší výkon a vychutnal si finálový beh do sýtosti. Pokojne môže bežať na úrovni 10,30, čo by bol slovenský juniorský rekord.“
■ Má Richard potenciál, aby postupne prekonával vaše rekordy?
„Geneticky má na špičkové šprintérske výkony určite lepšie dispozície. Otázka je, či ostane zdravý, čo ale momentálne nik netuší. To je nevyhnutná podmienka výkonnostného rastu. Bodaj by to však tak bolo, že všetky moje rekordy raz prekoná.“
■ V čom ste si podobní a v čom iní?
„O mne ľudia vravia, že som skromný a myslím si, že aj Riško je na tom podobne. On je nesmierne vnímavý. Čo sa týka šprintu, je teraz tiež v takom stave ako ja kedysi – nemal som ideálne štarty, no ťažil som z dobrého záveru. Všetky tieto veci, vrátane mobility kĺbov, aby fungovali v správnych smeroch, sa však dajú zlepšiť a dotrénovať. Potom to môže byť ešte lepšie.“
■ Pred desiatimi rokmi ste absolvovali svoje prvé ME. V Amsterdame ste nemali ani dvadsať. Ako si spomínate na svoju európsku premiéru?
„Mám na ne skvelé spomienky, dostal som úžasnú šancu niečo dosiahnuť. Už len to, že som sa do Amsterdamu dostal, bola veľká vec, o postupe do semifinále ani nehovoriac! Tento šampionát ako keby ´nakopol´ moju dospelácku kariéru.“
■ Na ďalšie ME v Berlíne 2018 ste cestovali s veľkými očakávaniami, keďže už ste mali v zbierke úspechov striebro z halových ME 2017 v Belehrade, 15. miesto v semifinále stovky na MS 2017 v Londýne, 6. miesto na halových MS v Birminghame, kde ste boli najlepší Európan, slovenské rekordy ste posunuli na 10,13 a 20,24. Po šampionáte ste však boli sklamaný. Čo sa vtedy v Berlíne stalo?
„Zničili ma priveľké očakávania. Mentálne som s touto vecou ešte nevedel pracovať, preto som po ME začal spolupracovať s mentálnymi koučmi, či už Patrikom Bednárom alebo Dagom Palovičom. Nevedel som spracovať, že ma v Berlíne na dvojstovke ako favorita nasadili priamo do semifinále. Bol som z toho viac v strese, ako som z toho vyťažil nejakú výhodu. Keby som bežal svoj vtedy priemerný beh, asi by to v pohode stačilo na postup aj na dvojstovke. Bola to lekcia, z ktorej som sa poučil a dala mi veľa do športového života. Možno aj viac, ak by som postúpil na 100 či 200 metrov do finále. Niekto mi povedal: športovec neprehráva, len sa musí z chýb poučiť. A je to naozaj tak.“
■ V roku 2022 na ME v Mníchove sa od vás veľa nečakalo, no dosiahli ste najlepšie výsledky – na stovke sto skončili štvrtý, na dvojstovke deviaty. Prekvapilo vás to?
„Vzhľadom na všetky problémy, s ktorými som sa v tom roku boril, jednoznačne áno. Bol som rád, že som sa po zranení hamstringu vôbec do Mníchova dostal. Všetko, čo sa v spomenutom roku udialo, bol impulz, aby sme podobné veci v budúcnosti zvládali lepšie. To, že som skončil v takejto zložitej situácii štvrtý a deviaty, vnímam ako niečo úžasné. Na Mníchov 2022 mám len a len najlepšie spomienky.“
■ S odstupom času – čo chýbalo, aby ste z mníchovského šampionátu priviezli medailu? Nemrzí vás, že vám tesne unikla?
„Trochu to, samozrejme, mrzí, ale predviedol som maximálny možný výkon aj vzhľadom na predošlé zranenie. Zabehol som si vo finále svoj tretí najlepší čas v kariére 10,16. Áno, stačilo by zopakovať 10,13 zo semifinále, ale to nie je také jednoduché. Často sú semifinálové výkony na vrcholných podujatiach kvalitnejšie ako finálové. Aj po štvrtej priečke som však zažíval obrovskú eufóriu. Nemám čo ľutovať. Ak by som nejaký drobný detail urobil lepšie, možno by z toho bola medaila, ale vzhľadom na všetky okolnosti som vďačný aj za tú – ako sa vraví – zemiakovú.“
■ Poďme k tohtoročným ME. Veľmi ste túžili kvalifikovať sa do Birminghamu. Napokon to vyšlo na 100 i 200 metrov. Čo pre vás tieto miestenky znamenajú na prahu tridsiatky?
„V prvom rade ďakujem celému tímu, že som sa jeho zásluhou do Birminghamu dostal. Po problémoch z halovej sezóny som splnil hlavný cieľ a kvalifikoval som sa na ME. Som rád, že som si vybojoval miesto v oboch disciplínach. To bol základný cieľ pre leto.“
■ Po mítingoch ste však zväčša krútili hlavou, že to stále nie je ono. Aké časy by ste museli dosiahnuť pred ME, aby ste mohli skonštatovať – je to fajn, je to v poriadku?
„Hm… Na stovke sú 10,24 a 10,25 dobré výkony. Myslím si, že pred Mníchovom 2022 som nebehal rýchlejšie. Po spomenutých dvoch stovkách v Plzni a na Atletickom kritériu SNP v Banskej Bystrici som však začal od seba očakávať asi príliš veľa, a to mi zväzovalo nohy. Naložil som si na chrbát viac, ako som bol schopný uniesť. Očakával som, že moja výkonnosť bude ešte stúpať. Šport však nie je lineárny, niektoré veci sa často nevyvíjajú tak, ako očakávame. Bolo to u mňa ako na hojdačke. Posledné tréningy však pred ME dopadli fajn, cítim sa spokojný a šťastný a to je oveľa dôležitejšie ako ísť na šampionát s ešte lepšími časmi a napätý.“
■ Na čo ste sa zamerali v závere prípravy na ME, kde ste videli najväčšie resty?
„Absolvoval som tréningový mikrocyklus, v ktorom som sa viac venoval sile, reaktivite a dlhším šprintom v rámci rýchlostnej vytrvalosti. Potreboval som sa ´naťuknúť´, aby si svaly spomenuli, na čo ich mám…(smiech) Spravili sme takmer identický mikrocyklus ako pred Mníchovom 2022. S tým, čo som odtrénoval, som spokojný. Teraz už len ostať zdravý a dobre sa naladiť na Birmingham.“
■ V ktorej disciplíne si teraz veríte viac?
„Myslím si, že stovku mám lepšiu – aj vzhľadom na niektoré veci, ktoré som neurobil ideálne v halovej sezóne. Na dvojstovke mi chýba viac energie. V stovke preto vidím väčší potenciál, no neohraničuejm to na jednu či druhú disciplínu. Mám dve šance a budem rád, keď ich využijem naplno a v oboch disciplínach pobežím dvakrát.“
■ Ak by ste to mohli vyjadriť percentuálne: v ktorej disciplíne si dávate väčšie šance na postup do semifinále?
„Ťažko povedať. Každý sa snaží, aby mal najlepšiu formu práve na vrcholnom podujatí, ale nie vždy to vyjde. Niekedy sa na šampionátoch postupuje aj slabšími časmi, aké sa behali v sezóne. Ako som už spomenul, na stovke sa cítim lepšie. Ak na stovke predvediem, na čo mám, myslím si, že ani dvojstovka by nemusela dopadnúť zle, a mohol by som postúpiť. Na to sa však neupínam. Na štart nastúpim s úsmevom na tvári, s radosťou z toho, že som na svojom piatom európskom šampionáte.“
■ Športovci takéto otázky nemajú veľmi radi, ale aj tak sa spýtame: aký výkon alebo umiestenie by vás uspokojilo v Birminghame?
„Nemám v hlave nič konkrétne. Skôr vo všeobecnosti budem rád, keď budem schopný bežať svoj beh,správne technicky a odovzdám maximum. Poteší ma, keď pobežím viac ako dva behy.“
■ V tomto týždni bola vaša hlavná trénerka Naďa Bendová i jej manžel Andrej už v americkom Eugene na juniorských MS. Kto dohliadal na vaše tréningy?
„V posilke je vždy Robo Kresťako, prípadne Tomáš Mihalík. Čo sa týka šprintérskych tréningov, jeden som v Nehvizdoch pri Prahe absolvoval sám, ten nebol náročný. V Bratislave mi tento týždeň pomáhal Kubo Benda, sledoval moju techniku Je dôležité, že som nebol sám, ale s človekom, ktorý je od začiatku kariéry so mnou či už ako sparingpartner alebo konzultant.“
■ Birminghamské ME budú už vaše piate – budú mať prívlastok rozlúčkové, alebo sa pokúsite dostať aj na ďalšie v roku 2028?
„Po halovej sezóne by som asi tvrdil, že budú zrejme rozlúčkové. Teraz však mám v sebe veľa energie a motiváciu pokračovať ďalej – bez ohľadu na to, aký dosiahnem v Birminghame výsledok, a akú budem mať podporu. Ešte to nevzdávam, stále živím aj sen o ešte jednej olympiáde…“
JÁN VOLKO NA ME (2016 – 2024)
■ 2016 AMSTERDAM: 21. na 100 m (10,42 R, 10,43 SF) a 20. na 200 m (21,00 R, 21,28 SF)
■ 2018 BERLÍN: 13. na 100 m (10,32 R, 10,31 SF) a 13. na 200 m (20,58 SF, bol nasadený priamo do SF)
■ 2022 MNÍCHOV: 4. na 100 m 10,16 (10,22 R, 10,13 SF) a 9. na 200 m (20,48 R, 20,39 SF)
■ 2024 RÍM: 18. na 100 m (10,35 R, 10,38 SF) a 32. na 200 m (21,09 R)
NAJVIAC ÚČASTÍ NA ME
7 – Martina Danišová-Hrašnová
6 – Marcel Lomnický, Dana Velďáková
5 – Pavol Blažek, Imrich Bugár, Libor Charfreitag, lucia Klocová-Hrivnák, Jozef Repčík, Jana Velďáková
4 – Mária Faithová-Mračnová, Eva Kucmanová-Šuranová, Martin Kučera, Jozef Plachý, Matej Tóth, Ján Volko
Pripravil GABRIEL BOGDÁNYI
FOTO OLV/@amri.sports, Ján SÚKUP, KARYNA MARČENKOVÁ, ARCHÍV AZB